Najlepší spánok

Ja som vždy vedela, že dobrý spánok je jednou z najdôležitejších vecí. Zároveň to bola pre mňa vždy samozrejmosť, nikdy som totiž problémy so spánkom nemala. Akonáhle som zaľahla, už aj sa mi začal snívať nejaký sen. Musím sa priznať, že odmalička spávam na tej istej posteli, nebola som ochotná sa jej totiž vzdať a s tým aj dobrého spánku.

Raz to však samozrejme muselo prísť a na novej posteli som začala spávať, keď som sa presťahovala do prenajatého bytu. Je to teraz pre mňa cudzia posteľ, ktorej výber navyše nemôžem ovplyvniť. Som človek nižšej váhy a postavy a moje telo tým pádom potrebuje mäkší matrac. Taký sa mi nepošťastil a tak sa každé ráno budím s ťažkými nohami a bolesťou všetkých možných aj nemožných svalov. Potom sa teším na každučičký víkend, kedy sa budem môcť vyválať so svojej posteli s tým najlepším vankúšom a perinou. Zatiaľ som svoje bôle zmiernila aspoň mäkkou výplňou, ktorú dám na matrac a kúpou nového vankúša.  Dosť prekvapivo ma totiž sklamal ortopedický vankúš, ktoré tiež prispel k môjmu horšiemu spánku.

Okrem zasnívania sa nad zdravotne nezávadnou a pohodlnou posteľou, som nachvíľu prestala myslieť na estetickú stránku. Ale len nachvíľu! Našla som krásne postele a jednu z nich raz budem mať. A keď aj nie, postačí mi dokonalý matrac :).

 

 

 

Keď je každá stoličká iná

Sedela som v kaviarni, kde pri každom stole boli štyri stoličky a každá z nich bola celkom iná. Neraz sa stalo, že niekto prišiel, poobzeral si jednu z nich a nakoniec si sadol na tú vedľa. Podľa svojich kritérií si vybral pre neho tú najpohodlejšiu a najkrajšiu, v ktorej strávi najbližšiu hodinku.  Potom keď už k stolu nikto neprichádzal, rozpútala sa medzi sediacimi debata. Pri niektorých stoloch bola dokonca výnimočne horlivá.

Pri každom stole boli štyri rôzne stoličky. Bola tam jedna téma a štyri rôzne názory. Každý vyjadril svoj názor iným spôsobom, jemu blízkym. Každý sa cítil byť špecifický.

Začala som veriť tomu, že aj taká drobnosť ako výber stoličky, sa deje z nejakej príčiny. Rozhodnutia robíme na dlhší čas, inokedy len na krátku chvíľku, no vždy je náš výber opodstatnený. Vyberáme si čo nám najviac svedčí a vyberáme to tak, aby nás to robilo výnimočným. Preto musí byť pri stole každá stolička iná, kúpená špeciálne pre jedného človeka.

 

 

 

Najlepšie svetlo

Mojou dlhoročnou vášňou je fotografovanie. Síce sa mu už venujem čoraz menej a menej, veľa z týchto skúseností som si preniesla do svojho osobného života. Keď som fotila portréty, podrobne som skúmala fotografovanú osobu, obzerala som si ju z každého uhlu pohľadu a hľadala ten najsvedčivejší. Stal sa zo mňa pozorovateľ, ktorého sa snažím kŕmiť dodnes.

Okrem ľudí sa snažím si všímať svetlo, lebo je to ten najdôležitejší faktor pri fotení a z veľkej časti ovplyvní či bude fotka stáť za to. Svetlo je vlastne taký fotografický zázrak, lebo dokáže ovplyvniť atmosféru aj kvalitu fotky.

Keď som začínala s fotením, skúšala som fotiť v rôznych podmienkach. Či už v ateliéri, ktorý je z hľadiska svietenia najideálnejší alebo som sa snažila si vytvárať improvizované podmienky. Vďaka tomu som zistila, že každé svetlo dokáže vytvoriť špecifickú atmosféru, len si treba uvedomiť, aký je náš aktuálny zámer. Páčilo sa mi fotiť napríklad za pomoci sviečok, či len obyčajnej nočnej lampy a samozrejme vonku za denného svetla.

No najkrajšie je pre mňa denné svetlo prenikajúce cez okná. Čím viac okien, tým lepšie. Keď sú veľké, ešte lepšie! Presne takto musí vyzerať aj môj dom. Môj dom musí byť fotogenický a mať fotogenické svetlo. To sa týka aj večerného svetla, ale o tom  až v budúcom článku.

 

 

Keď sa šťastie dá kúpiť za peniaze

Každý človek, či to už robí cielene alebo podvedome, hľadá svoje spôsoby ako si dokonale oddýchnuť a upokojiť sa. Keď som bola ešte celkom malá, rodičia sa ma snažili upokojiť jemným hojdaním v kočíku, či v kolíske. Vždy to zabralo, lebo plynulý, pomalý a pravidelný pohyb na mňa odjakživa pôsobil zázračne upokojujúco.

Potom, keď som vyrástla a do kočíka som sa už nezmestila,  musela som nájsť spôsob ako sa upokojiť aj sama. No už som vedela, čo na mňa pôsobí najlepšie - jemnosť, pravidelnosť a pohodlie.

Napomáhala som si pravidelným dýchaním a hudbou, no za upokojujúce považujem napríklad aj kvapky dažďa, ktoré pravidelne bubnujú na okno alebo zvuk tikajúcich hodín. K tomu nesmela chýbať moja obľúbená vyhriata posteľ.

 Neskôr som si zmyslela, že chcem mať záhradnú hojdaciu sieť. Ležanie v nej bola dokonalá predstava pokojného večera. Záhradu pri dome sme však nemali a tak som svoj plán nikdy nezrealizovala. Keď ma sklamanie prešlo, zaumienila som si, že chcem mať hojdacie kreslo, ktoré som vnímala ako obdobu detskej kolísky. Tak rýchlo ako som po ňom zatúžila, som naň aj zabudla a spomenula som si naň až teraz, keď po práci myslím na dokonalý oddych na dokonalom mieste.

 Napriek tomu, že som v hojdacom kresle vlastne nikdy nesedela, som doteraz presvedčená, že to je to najpohodlnejšie miesto na svete. Úzko sa mi spája s predstavou rozprávkovej starej mamy, ktorá popri jemnom hojdaní sa štrikuje a na jej kolenách sedí pradúca mačka. Tiež raz chcem byť rozprávkovou babičkou so všetkým čo k tomu patrí. Preto sa musím naučiť piecť, vymýšľať rozprávky a nájsť si cestu k štrikovaniu. A to najdôležitejšie, musím si zaobstarať hojdacie kreslo, najlepšie čo najskôr. Dostatočne pravidelný pohyb, ktorý upokojí mňa aj pradúcu mačku, si totiž vyžaduje dlhoročný tréning.

 

Hojdacie kreslo sa rovná pokoj, pokoj sa rovná šťastie. A to mi už raz ktosi hovoril, že šťastie sa za peniaze kúpiť nedá.

Farebnosť pod nohami

Celé moje detstvo sprevádzali koberce. Kedysi sme ich  mali v celom byte, v každej miestnosti, úplne všade. Boli len dve miesta kde sa nikdy necnachádzali- kúpeľňa a kuchyňa. Akosi som sa vtedy nezamýšľala nad ich iným významom ako tým, že by mali miestnosť pekne zútulniť. Viackrát mi bolo vysvetlené, že ich používame preto, aby sme neprechladli pri chodení na studenej podlahe. Postupne sme sa ich zbavili a vlastne až potom som zistila, čo sa pod nimi celú tu dobu skrývalo. Nie, nebol tam žiaden poklad. Všade boli iba drevené parkety.

Ďalšiu časť môjho života teda sprevádzali jednofarebné drevenné parkety. Mali sme ich takmer v každej miestnosti, v kuchyni a kúpeľni sa nachádzali nevýrazné dlaždice. Po menšej prerábke nášho bytu sa zasa všade ocitla plávajúca podlaha.

A ja som si myslela, že iná možnosť hádam ani neexistuje. Že podlaha predsa vôbec nemusí byť výrazná, je to len podlaha, po ktorej sa chodí.

No teraz si všetko predstavujem celkom inak. Podlahy očividne dostávajú čoraz väčší priestor a pomaly sa začínajú "vyfarbovať" podobne ako steny. Možno aj vďaka tomu som objavila veľké množstvo krásnych mozaikových či iných farebných dlaždíc. Páčia sa mi aj kombinácie výraznej steny a výraznej podlahy, na ktoré by som však musela nabrať trochu odvahy.

Zbavenie sa kobercov bol dobrý nápad, nikomu sa nechcelo ich pravidelne vysávať. Len škoda, že ich nenahradili menšie kúsky, ktoré sú dnes modernejšie a vďaka nim si viem predstaviť  koberce opäť zaradiť do svojho života.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

(zdroj sa zobrazí kliknutím na obrázok)

 

Jedáleň pre hostí

Vždy som si predstavovala, že ak budem mať svoj vlastný byt, budem často k sebe volať svoje kamarátky. Predstavovala som si, že  im budem variť večere aj obedy a robiť tie najlepšie oslavy narodenín.

To bolo moja predstava. A realita? Vlastný byt ešte ani zďaleka nemám, ale zato bývam v podnájme kde by som pokojne mohla vo dne aj v noci prijímať návštevy.

No nerobím to. Mám na to totiž jednu veľkú výhovorku. Neviem variť. Varím si len sama pre seba a len preto, že musím. Väčšinou ide o jedlá, ktorými by som sa veľmi nerada chválila iným ľuďom. Pamätám si len na jeden jediný krát kedy sa moje varenie pre hostí skončilo úspechom. Na študijnom pobyte vo Varšave som svojimi zemiakovými plackami zasýtila zopár hladných mexických krkov. No skutočne sa nemám čím chváliť. Ako študenti bývajúci mimo domova sme boli schopní zjesť čokoľvek a placky nie sú žiaden kulinársky zázrak. Preto radšej zostanem pri tom, že neviem variť.

Dúfam však, že sa raz predsa len vydám v šľapajách mojej maminy a budem variť a vypekať s úsmevom na tvári a láskou v srdci. Dovtedy si také nádherné kuchyne o akých snívam určite nezaslúžim.

 

 

 

V mojej čajovni

Ako som písala v predchádzajúcom článku, ľudia inklinujúci k modrej farbe majú radi pokoj. Patrím k nim aj ja. Vo svojom byte musím mať svoj vlastný kútik, kam sa budem s radosťou uchyľovať pred vonkajším svetom. Nebude len môj, vpustím do ňho aj svojich najbližších, aby sme si mohli spolu posedieť pri šálke čaju.

Budeme sedieť okolo malého čajového stolíka, držať v rukách sofistikované šálky, (presne tak, sofistikované. presný význam toho slova nepoznám, ale rada ho používam) rozprávať sa a budeme cítiť, že v tejto chvíli je všetko presne tak ako má byť. Sedieť budeme na vankúšoch v podkrovnej izbe s príjemným denným svetlom svietacim dovnútra miestnosti.

Veľký podiel na príjemnej atmosfére budú mať čajové súpravy, ktorých budem mať hneď niekoľko. A keď raz budem veľká, namiesto čističa bazénov si najmem čističa čajových kanvičiek.

Opäť som sa raz zasnívala, no nezostane to len pri tom. Ja viem, že Takto raz budem naozaj bývať J

(zdroje sa zobrazia kliknutím na obrázok)

 

Prečo je väčšina mojich vecí modrej farby?

Potrebujem modrú farbu. Veľmi veľa modrej farby. Neviem čo presne spustilo túto moju posadnutosť, no bojovať s ňou by bolo zbytočné. Občas si aspoň čítam nejaké definície o tom, aké typy ľudí obľubujú túto farbu, aby som si to viac ujasnila.

Modrá je vraj farbou stability a obľubujú ju ľudia s vyrovnanou povahou, ktorí nemajú radi zmeny. Za vyrovnanú osobnosť sa síce nepovažujem, no stabilitu vo svojom živote určite vyhľadávam. Vždy som o sebe rada hovorila, že mám rada zmeny, no ak sa spätne obzriem na svoj život, zrejme to celkom pravda nebude. Zmien sa skôr bojím, aj keď si ich často želám. Modrá farba by mala byť tiež farbou odpočinku, podporovať ponorenie sa do vlastného vnútra a koncentráciu. To súvisí aj s tým, že sa ňou obklopujú najmä introverti s bohatým vnútorným životom. Dlho som sa s tým nevedela zmieriť, ale k introvertom patrím aj ja.

Keď som nachvíľu prestala tak zanietene písať o modrej farbe, uvedomila som si, že v mojej izbe jej mám len veľmi málo. Zjaví sa mi, až keď otvorím svoj šatník.  Vždy, keď si vyberám v obchode medzi dvoma farebnými variantmi, siahnem po modrej. Predtým som to robila podvedome, teraz o tom viem a len sa nad tým pousmejem.

A keďže si už aj zariadenie mojej izby začína pýtať viac tejto zázračnej farby, vyhľadala som si zopár modrých doplnkov, ktoré raz vo svojom príbytku jednoducho musím mať.

Ak ste podobný typ ako ja, neváhajte aj vy začleniť modrú farbu do svojho života.

 

 



rozkošná nočná lampa



 

aj kuchyňa potrebuje trochu modrej farby

 

patinovaný rozkladací stôl

 

originálna komoda

 

námornícka lampa

stena v peknom modrom odtieni

 

romantické kuchynské stoličky



schody v rôznych odtieňoch modrej