Keď je každá stoličká iná

Sedela som v kaviarni, kde pri každom stole boli štyri stoličky a každá z nich bola celkom iná. Neraz sa stalo, že niekto prišiel, poobzeral si jednu z nich a nakoniec si sadol na tú vedľa. Podľa svojich kritérií si vybral pre neho tú najpohodlejšiu a najkrajšiu, v ktorej strávi najbližšiu hodinku.  Potom keď už k stolu nikto neprichádzal, rozpútala sa medzi sediacimi debata. Pri niektorých stoloch bola dokonca výnimočne horlivá.

Pri každom stole boli štyri rôzne stoličky. Bola tam jedna téma a štyri rôzne názory. Každý vyjadril svoj názor iným spôsobom, jemu blízkym. Každý sa cítil byť špecifický.

Začala som veriť tomu, že aj taká drobnosť ako výber stoličky, sa deje z nejakej príčiny. Rozhodnutia robíme na dlhší čas, inokedy len na krátku chvíľku, no vždy je náš výber opodstatnený. Vyberáme si čo nám najviac svedčí a vyberáme to tak, aby nás to robilo výnimočným. Preto musí byť pri stole každá stolička iná, kúpená špeciálne pre jedného človeka.

 

 

 

Najlepšie svetlo

Mojou dlhoročnou vášňou je fotografovanie. Síce sa mu už venujem čoraz menej a menej, veľa z týchto skúseností som si preniesla do svojho osobného života. Keď som fotila portréty, podrobne som skúmala fotografovanú osobu, obzerala som si ju z každého uhlu pohľadu a hľadala ten najsvedčivejší. Stal sa zo mňa pozorovateľ, ktorého sa snažím kŕmiť dodnes.

Okrem ľudí sa snažím si všímať svetlo, lebo je to ten najdôležitejší faktor pri fotení a z veľkej časti ovplyvní či bude fotka stáť za to. Svetlo je vlastne taký fotografický zázrak, lebo dokáže ovplyvniť atmosféru aj kvalitu fotky.

Keď som začínala s fotením, skúšala som fotiť v rôznych podmienkach. Či už v ateliéri, ktorý je z hľadiska svietenia najideálnejší alebo som sa snažila si vytvárať improvizované podmienky. Vďaka tomu som zistila, že každé svetlo dokáže vytvoriť špecifickú atmosféru, len si treba uvedomiť, aký je náš aktuálny zámer. Páčilo sa mi fotiť napríklad za pomoci sviečok, či len obyčajnej nočnej lampy a samozrejme vonku za denného svetla.

No najkrajšie je pre mňa denné svetlo prenikajúce cez okná. Čím viac okien, tým lepšie. Keď sú veľké, ešte lepšie! Presne takto musí vyzerať aj môj dom. Môj dom musí byť fotogenický a mať fotogenické svetlo. To sa týka aj večerného svetla, ale o tom  až v budúcom článku.

 

 

Keď sa šťastie dá kúpiť za peniaze

Každý človek, či to už robí cielene alebo podvedome, hľadá svoje spôsoby ako si dokonale oddýchnuť a upokojiť sa. Keď som bola ešte celkom malá, rodičia sa ma snažili upokojiť jemným hojdaním v kočíku, či v kolíske. Vždy to zabralo, lebo plynulý, pomalý a pravidelný pohyb na mňa odjakživa pôsobil zázračne upokojujúco.

Potom, keď som vyrástla a do kočíka som sa už nezmestila,  musela som nájsť spôsob ako sa upokojiť aj sama. No už som vedela, čo na mňa pôsobí najlepšie - jemnosť, pravidelnosť a pohodlie.

Napomáhala som si pravidelným dýchaním a hudbou, no za upokojujúce považujem napríklad aj kvapky dažďa, ktoré pravidelne bubnujú na okno alebo zvuk tikajúcich hodín. K tomu nesmela chýbať moja obľúbená vyhriata posteľ.

 Neskôr som si zmyslela, že chcem mať záhradnú hojdaciu sieť. Ležanie v nej bola dokonalá predstava pokojného večera. Záhradu pri dome sme však nemali a tak som svoj plán nikdy nezrealizovala. Keď ma sklamanie prešlo, zaumienila som si, že chcem mať hojdacie kreslo, ktoré som vnímala ako obdobu detskej kolísky. Tak rýchlo ako som po ňom zatúžila, som naň aj zabudla a spomenula som si naň až teraz, keď po práci myslím na dokonalý oddych na dokonalom mieste.

 Napriek tomu, že som v hojdacom kresle vlastne nikdy nesedela, som doteraz presvedčená, že to je to najpohodlnejšie miesto na svete. Úzko sa mi spája s predstavou rozprávkovej starej mamy, ktorá popri jemnom hojdaní sa štrikuje a na jej kolenách sedí pradúca mačka. Tiež raz chcem byť rozprávkovou babičkou so všetkým čo k tomu patrí. Preto sa musím naučiť piecť, vymýšľať rozprávky a nájsť si cestu k štrikovaniu. A to najdôležitejšie, musím si zaobstarať hojdacie kreslo, najlepšie čo najskôr. Dostatočne pravidelný pohyb, ktorý upokojí mňa aj pradúcu mačku, si totiž vyžaduje dlhoročný tréning.

 

Hojdacie kreslo sa rovná pokoj, pokoj sa rovná šťastie. A to mi už raz ktosi hovoril, že šťastie sa za peniaze kúpiť nedá.