Každý človek, či to už robí cielene alebo podvedome, hľadá svoje spôsoby ako si dokonale oddýchnuť a upokojiť sa. Keď som bola ešte celkom malá, rodičia sa ma snažili upokojiť jemným
hojdaním v kočíku, či v kolíske. Vždy to zabralo, lebo plynulý, pomalý a
pravidelný pohyb na mňa odjakživa pôsobil zázračne upokojujúco.
Potom, keď som vyrástla a do kočíka som sa už nezmestila, musela
som nájsť spôsob ako sa upokojiť aj sama. No už som vedela, čo na mňa pôsobí najlepšie - jemnosť, pravidelnosť a pohodlie.
Napomáhala som si pravidelným dýchaním a hudbou, no za
upokojujúce považujem napríklad aj kvapky dažďa, ktoré pravidelne bubnujú
na okno alebo zvuk tikajúcich hodín. K tomu nesmela chýbať moja obľúbená vyhriata posteľ.
Neskôr som si zmyslela, že chcem mať záhradnú hojdaciu
sieť. Ležanie v nej bola dokonalá predstava pokojného večera. Záhradu pri dome sme však nemali a tak som svoj plán nikdy nezrealizovala. Keď ma sklamanie prešlo, zaumienila som si, že chcem mať hojdacie kreslo, ktoré som vnímala ako obdobu
detskej kolísky. Tak rýchlo ako som po ňom zatúžila, som naň aj zabudla a
spomenula som si naň až teraz, keď po práci myslím na dokonalý oddych na dokonalom mieste.
Napriek tomu, že som v hojdacom kresle vlastne nikdy
nesedela, som doteraz presvedčená, že to je to najpohodlnejšie miesto na svete.
Úzko sa mi spája s predstavou rozprávkovej starej mamy, ktorá popri jemnom hojdaní sa
štrikuje a na jej kolenách sedí pradúca mačka. Tiež raz chcem byť rozprávkovou babičkou so
všetkým čo k tomu patrí. Preto sa musím naučiť piecť, vymýšľať rozprávky a
nájsť si cestu k štrikovaniu. A to najdôležitejšie, musím si zaobstarať
hojdacie kreslo, najlepšie čo najskôr. Dostatočne pravidelný pohyb, ktorý upokojí mňa aj pradúcu mačku, si totiž vyžaduje dlhoročný tréning.
Hojdacie kreslo sa rovná pokoj, pokoj sa rovná šťastie. A to mi už raz ktosi
hovoril, že šťastie sa za peniaze kúpiť nedá.
Naprosto boží :O
OdpovedaťOdstrániť